Duchovní cvičení na hranicích
Putovali jsme 20. - 26. července po česko - slovenských hranicích.
Vyrážame z Mostů u Jablunkova a našim cieľom je Strelná (pri Lidečku a Francové Lhotě). Po desiatich minútach začína pršať. Za chvíľu pršať prestalo a začala búrka. Blýskalo sa viac než nad Tatrou, tak sme sa mocne schovali pod bleskuvzdorné tropiko stanu. Milý obyvateľ neďalekého domu na nás mávne rukou, nech sa ideme schovať do predsiene, kde bolo lepšie a nemuseli sme ešte bleskovo zomrieť.
Hneď ako sa búrka vzdialila a začalo znova pršať (liať už nie), sme vyrazili. Pochodovali sme dlho a mokro, až sa nám zjavila fatamorgána kaplnky s prameňom pitnej vody. My, trojica starších pánov (Radek, Petr a ja (Juro)), sme rýchlo postavili stan a do rána nevyšli. Rozšafne sme si priamo v stane kúrili a varili plynovým horákom polievku a špageti za zvuku klepania zubov druhej skupinky s menším vekovým priemerom (Kubo, Kubo a Filip). Po rannej omši a výdatných raňajkách opúšťame fatamorgánu.
Do pamäti sa mi vryl najmä prvý deň, keď sa pocity nemiešali, ale neustále dominoval ten jeden, čo vravel, že do soboty nevydržíme, veď nám navlhli ponožky.
Tieto riadky píšem pri vlakovom okienku, čo značí život, ale výsledok príbehu vám ešte neprezradím. Pokračujme v pochode.
Druhý a tretí deň sa zliali do neustáleho striedania dažďa a mrholenia so zábleskami suchých nádejí. Dni zliate v neustálom obliekaní a vyzliekaní vetroviek, plášteniek, možno aj pršiplášťov a v prestávkach aj suchých tričiek. Voda nás zoceľovala a duchovne obnovovala. Nehostinné podmienky upršaných Beskýd mi pripomenuli krehkosť a malosť človeka oproti majestátnej prírode a jej lesom plných medveďov, ktoré sme nevideli. Postupne sa zo mňa vytráca pocit nesmrteľnosti veľkomesta so svojimi hektickými stereotypmi.
Väčšinu dňa chodím v tichu, premýšľam, popiskujem útržky melódii, alebo sa rozprávam s niektorým súpútnikom.
V priebehu dňa mávame niekoľko zastavení s rozprávaním o eucharistii (E. Vella – Sila eucharistie). Každé ráno je omša a na cestu sme vyrážame okolo desiatej. Obedy bývali mužné plné chleba, zeleniny a rôznych produktov deklarujúcich obsah mäsa. Večery boli hodné kráľov a občas človek aj zabudol na to, že tie potraviny so sebou nosil. Ryža, zemiaková kaša, cestoviny, konzervy, kečup … Dezert sme mali až v piatok, ale ten bude popísaný samostatne, lebo svojou krásou dominoval.
Piatok nám svietilo slnko a nikde sme nenaberali meškania, obedovali sme neskutočné ryby (ryby, nie rybičky!!!) s dvojitou dávkou zeleniny na vrchole najstrmšieho a najukrutnejšieho kopca hrebeňovky, na vrchole Makyty. Po obede sa Filip naučil vrhať medveďobijecký nôž do stromu a ja som to iba neúspešne skúšal. Nasledovala krásna cesta. Tuším sme stretli aj lesné jahody bez medveďov. Pri novučkej kaplnke sv. Josefa-Huberta sme si dali duchovnú prednášku a po nej 45 minútovú siestu na slniečku.
Po pár kilometroch prichádzame do malebnej nemenovanej dediny na česko slovenskej hranici, kde nám milý ujo dovolí načapovať si orosenú vodu do prázdnych fliaš. Pri odchode nám doporučil návštevu 500 ročnej lipy. Krásna. Obvod 630 cm = 5 účastníkov pochodu. Po lipe dorážame posledné úseky cesty a navštevujeme dokonalú rozhľadňu.
Pred záverom prichádzame na okraj lesa a začiatok lúky s výhľadom na cieľ – obec Strelná, rôzne kopce Moravy a Fatier. Večera začala vifonkou, pokračovala zemiakovou kašou s fazuľou a párečkom a pozor!!! Po nešporoch sme jedli dezertový puding - výborný malinovo karamelový. Hrudky a pripáleniny sušeného mlieka a pudingového prášku sa mysticky vytrácali z ešusu priamo pred očami. Gastronomický vrchol týždňa.
Načerpali sme mnoho duchovných aj dobrodružných zážitkov. Duchvnú obnovu zakončujeme spánkom pod holým nebom a rannou omšou pri východe slnka. S prianím pekného dňa sa s Vami lúčim a snáď niekedy nabudúce.
Účinkovali:
Petr Blažek - neměnovaný hoch z jihozápadné části středních Čech :)
Kuba Aseem - Lipník n. B
Filip Dušek
Jakub Hoňek
Juro Hrubý
P. Radek Gottwald SDB
